Nazývaný aj hrad Liptov, Liptovský starý hrad, Veľký hrad liptovský, Sielnický hrad. Dal meno celému regiónu. Za svoje meno vďačí pravdepodobne pôvodnému majiteľovi Ľubota - Ľubtov hrad, pomaďarčením sa zmenil Ľubtov, neskôr na Liptov.
    Konzervované základy hradu, situovaného v extrémnej polohe na vrchu zvanom Hrad v Chočských vrchoch v nadmorskej výške 1000m, sú sprístupnené. Jeho ruiny dokladajú pôdorys a funkcie feudálneho sídla, ktoré bolo zničené a opustené v 15. st. Hrad vznikol v druhej štvrtine 13. st. Prvá písomná zmienka o ňom je z 1262. Pôvodne bol kráľovský a mal chrániť hranice krajiny. Spočiatku tu sídlil zástupca zvolenského župana. Na začiatku 14. st. patril pravdepodobne Matúšovi Čákovi, v rokoch 1313-1337 zvolenskému kráľovskému županovi, magistrovi Dončovi. Okolo roku 1340 sa Zvolenská župa rozpadla na menšie župy, ktoré mali svoje hrady ako administratívne centrá. Župným hradom Liptova sa stal Liptovský hrad, ktorý sa od 1396 uvádza aj prívlastkom Veľký (Magnum catrum, Magnum castrum Liptovience). Roku 1397 obsadili hrad vojská moravského markogrófa Prokopa a opolského kniežaťa Vladislava, prívržencov českého kráľa Václava IV. V roku 1399 kráľ Žigmund vyzdvihuje zásluhy šlachticov pri obrane hradu a odmeňuje ich donáciami na Liptove a v banskej oblasti. Tak získal 1406 Mikuláš Gara hrad a hodnosť liptovského župana. Hrad v roku 1441 pravdepodobne obsadili husiti. Možno tak usudzovať z donácie kráľa 1440 a 1441 Ladislavovi Rikolfimu zo Šarišskej Kamenice, kde bola podmienka, že nový majiteľ dá hrad opraviť. Rikolfiho v roku 1445 obvinili zo zbojstva a uväznili. Roku 1447 ho kráľ omilostil s tým, že hrad, ktorý bol centrom lupežných výprav, zbúra. Listina z 1453 uvádza už len pusté miesto. V nasledujúcom roku 1454 Ján Hunyady daroval Pongrácovcom majetky v Liptove. Popri Likave a Liptovskom Hrádku aj Liptovský hrad s požiadavkou na jeho opravu. V roku 1459 kráľ Matej Korvín daroval všetky tri liptovské hrady a Oravský hrad Petrovi Komorskému, ktorého vymenoval za liptovského a oravského župana. Komorovský sa však pridal k odbojnej šľachte, sympatizujúcej s poľskými kráľmi. Matej Korvín, po uzavretí spišskonovoveského mieru v roku 1474 s poľským kráľom Vladislavom Jagelovským, Komorovskému majetky odňal a budovy i hradby Liptovského hradu dal zdemolovať až po základy. Vyše päťsto rokov zarastali základy hradu hustým lesným porastom, iba terénny reliéf a zvyšok jediného múru označovali miesto, kde hrad stál. V rokoch 1975 až 1987 sa uskutočnil archeologický výskum a odkryté základy budov sa zakonzervovali.
    Na ruiny Liptovského hradu sa dá dostať po značkovanom chodníku z obce Kalameny. Archeologická expozícia v prírode na hrade Liptov nad obcou Kaľameny je vysunutou expozíciou Liptovského múzea v Ružomberku. Verejnosti sú prístupné zvyšky odkrytej architektúry po stavebno-konzervátorskych úpravách na základe archeologického výskumu. Vstup do areálu hradu je voľný.
    Informácie: Liptovské múzeum Ružomberok.

    Zrúcanina gotického hradu s pripojeným renesančným zámkom stojí na malej vyvýšenine uprostred roviny, od ktorej ho pôvodne delila vodná priekopa. Nachádza sa severne od mesta pri privádzači na diaľnicu D-1. Pôvodne tu stál nížinný hrad s vodnou priekopou, ktorá sa zachovala v podobe jazierka. Hrad vznikol po roku 1312 okolo staršej strážnej veže pri dôležitej považskej ceste. Patril ku kráľovským majetkom, v roku 1433 ho dobyli husiti, neskôr ho obsadili jiskrovci a aj potom často menil majiteľov. Od roku 1453 patril Pongrácovcom, potom od 1462 Štefanovi Zápoľskému, 1478 Jánovi Korvínovi, 1485 Imrichovi a Štefanovi Zápoľským a Štefanovej vdove Hedvige Tešinskej, 1521 Jánovi Zápoľskému, 1527 Jánovi a Alexovi Thurzovcom. Na prestavbe dolného hradu na renesančný kaštieľ sa v krátkom období 1600 až 1603 vystriedali viacerí majitelia, s prestavbou začali Balassovci, ukončili ju Šandorfovci a objekty od roku 1604 používali Pongrácovci. Najväčšiu strategickú úlohu mal v období stavovských povstaní v 17. st. Veliaci cisársky generál vybudoval proti povstalcom Františka Rákocziho silnú obranu. Rozšíril ju aj na okolité kopce, kde vybudoval mohutné valy a bašty. Bašta na Hradnej hore bola predsunutou strážou samého Hrádku. V roku 1709 došlo k bitke medzi povstalcami a cisárskymi vojskami, ktoré odolali náporu i keď hrad v týchto bojoch povstalci ťažko poškodili, ale okolité dediny (Vavrišovo, Liptovský Peter a Svätý Duch) boli do základov zničené. Od 1703 patril hrad Jánovi Lichtensteinovi, po jeho smrti ho odkúpil erár. Od 1762 bol strediskom komorského Likavsko-hrádockého panstva. Tu sa sústreďovala administratíva podnikov lesného hospodárstva, hutníctva a železiarstva i lesného úradu, okolo ktorých sa v druhej polovici 18. st. a v 19. st. formovala zástavba širokého okolia. Hrad v roku 1803 vyhorel a obnovili už len kaštieľ. Horný hrad v roku 1930 čiastočne zabezpečili pred rozpadom.
    V kaštieli je sídlo pobočky Liptovského múzea v Ružomberku (založené 1912) a Národopisného múzea Liptova (založené 1958).

    Najväčší hrad Liptova. Zrúcanina hradu je na výbežku Predného Choča v nadmorskej výške 657m. Hrad postavili v roku 1315, keď Liptov patril do veľkej Zvolenskej župy, ktorú spravovali z Pustého hradu pri Zvolene . Mal strážiť priechod cez Váh pri Ružomberku a významnú cestu z Považia na Oravu a do Poľska. Dal ho vybudovať pravdepodobne zvolenský župan magister Donč. V rokoch 1431 až 1434 bol v rukách husitov, od 1435 ho vlastnili Hunyadyovci. V tom čase sa do hradu vstupovalo severnou štvorbokou vežou, ktorá má to isté datovanie. Hrad bol pomerne skromným sídlom, klenby tu boli iba v pivničných priestoroch, ostatné miestnosti mali drevené stropy, jediným prepychom boli sklenené okná, ktoré vyrobili sklárne v Ľubochnianskej doline v stredoveku patriace k hradu. Pôvodný horný hrad v druhej polovici 15 st. prestavali a do severozápadnej časti postavili štvorposchodový palác. V roku 1474, po zbúraní Liptovského hradu, stal sa strediskom rozsiahlych kráľovských majetkov v západnej časti Liptova. Od roku 1478 patril Jánovi, nemanželskému synovi kráľa Mateja Korvína, na prelome 15. a 16. st. Zápoľským. V 16. st. boli majiteľmi Krušičovci a v druhej polovici 16. st. Illesházyovci. Renesančné úpravy, najmä v juhozápadnej časti hradu, sa týkali fortifikačných systémov, v roku 1642 vznikol nový vchod vo východnej bráne. Najmladším stavebným zásahom bolo vybudovanie opevnenia na južnej a západnej strane (1678 a okolo 1700). Od roku 1651 časť majetkov patrila Thőkőlyovcom a po potlačení Thőkőlyho povstania v roku 1670 pripadli aj s hradom eráru. Vtedy tu bolo ubytované vojsko a slúžil ako župná väznica. Hrad bol začiatkom 18. st. dejiskom bojov stavovských povstaní medzi rákocziovskými a cisárskymi vojskami, ktoré ho v jeseni 1707 dobyli a na rozkaz Františka Rakócziho II zničili. Odvtedy je v ruinách.
    Od roku 1980 sa uskutočňuje archeologický výskum a konzervačné práce. Na hrad vedie turistický chodník z Ružomberka.